Každodennosť

Memento mori - smrť ako oslava života?

Dnešné ráno som začala online stretnutím s týmto názvom. Pamätaj na smrť. Nie celkom téma k nákopu do príjemného dňa, jeden by si povedal. A mal by pravdu. Ale len čiastočne 🙂 A záležalo by to - tak ako všetko na svete - od uhlu pohľadu 🙂

Stretnutie sa konalo pod záštitou Ikigai výcviku. Asi o ňom budete ešte chvíľku odo mňa čo-to čítať, prijmite moje ospravedlnenie, nakoľko ním v týchto dňoch doslova žijem a tvorí veľkú časť mojich denných radostí. Nachádzam v ňom seba; svoje miesto, myšlienky, pocity, slová. Ešte si len šijem svoje ikišaty, ktoré by mi padli ako uliate, a tak kým nevznikne nejaká iná platforma, kam svoju novú ikizáľubu presuniem, vnímam tento priestor ako ten najlepší, v ktorom ju môžem dovtedy zdieľať so svetom 🙂 A nesľubujem, že tu potom o nej nepadne ani slovko; vnímam, že sa stáva súčasťou mňa; je mi s ňou a v nej v tejto chvíli skutočne dobre 🙂

A občas aj ťažko. Pretože vo mne otvára rôzne témy a poznania, ktoré rada odsúvam, keď pracujem sama so sebou a nie je v procese zapojený nikto iný 😀 Teraz zrazu pred týmito témami nemám kam uhnúť, a tak sa im len pozerám hlboko do očí; kto prv uhne pohľadom? 🙂

Súčasťou online stretnutia boli rôzne koučovacie otázky, týkajúce sa smrti a jedna krátka vizualizácia, v ktorej bolo cieľom zistiť, aký je nejaký konkrétny aktuálny problém v našom živote bezvýznamný vo svetle konečnosti našich životov. Na konci vizualizácie, aspoň ja som to tak chápala, mal prísť pokoj, pretože hneď, ako sme si v nej prežili svoju smrť a straty s ňou spojené, dostali sme akoby druhú šancu začať život žiť odznova, ale obohatené o tento zážitok - predpokladám, že väčšina z nás dostala bezprostrednú chuť sa okamžite pustiť do činností, na ktorých v živote skutočne záleží a upozadiť tie, ktoré “musíme” - a v takomto kontexte môže téma smrt pôsobiť skutočne nakopávačne.

Ja sa však priznám, že ma táto vizualizácia tak trocha rozobrala. Prekvapil ma pocit, ktorý nasledoval po slovách: “A teraz, v tomto momente umieraš”. Žiadny pocit strachu, či straty, smútku. Len veľká, veľká úľava a pokoj. Že to mám za sebou, že už to tu nemusím kvôli nikomu ťahať ďalej, hľadať na to energiu.

No čo vám budem viac písať, celkom prekvapivý pocit pre mňa.

Keď som mala asi 22 rokov, sprevádzali ma na ceste životom myšlienky na smrť. Moju smrť, ako jednoducho a rýchlo by sa v mojom živote všetko vyriešilo, ak by som zrazu prestala žiť. Siahnuť si na život ma moc nelákalo, ale ak by ma bolo zrazilo auto, alebo čokoľvek by bolo môj život ukončilo, v tom čase by som to bola brala ako vykúpenie.

A netuším, prečo. Môj život bol pekný, mala som všetko, čo som potrebovala a aj omnoho viac. Darilo sa mi a stále sa mi darí, z pohľadu objektívneho sveta som žila a žijem šťastný a naplnený život.

A predsa som mala také myšlienky, pocity. Akoby som nemala silu na život. Príčinu netuším, proste to tak len bolo. A ja som sa s tým tak nejak naučila žiť a prežila ďalších niekoľko rokov.

Vlastne keď sa spätne pozerám na svoj život, je celkom výkon roky rokúce stále padať a vstávať 🙂 Nachádzať v sebe stále množstvo energie na nové začiatky. Nepochopená, bez akéhokoľvek otvoreného zdieľania, lebo veď predsa keď sa mi nestala žiadna tragédia a mám všetko, čo potrebujem, nemám nárok na tieto pocity, veď čo by si o tom ľudia pomysleli 🙂

A ak som sa náhodou niekedy niekomu zverila, bolo mi poukázané na to, čo všetko mám a za čo mám byť (a zrejme teda nie som dosť) vďačná; v istom období som pri téme vďačnosti mala chuť kričať, pretože som nemala pocit, že nie som vďačná, práve naopak; pripadala som si ako stratený prípad a pomohlo mi až uvedomenie, že ja sa môžem na nejakú vďačnosť zvysoka vy…toto 😂 A pomohlo mi následne to urobiť a nájsť svoju vlastnú cestu.

Toto sa však udialo až po narodení mojej prvej dcérky. Hlbšie tému rozoberám už v staršom článku Milovať ťa je ľahké, pretože si krásna, tak sa tu nebudem zbytočne rozpisovať 🙂 V tom období som sa dotkla toho povestného dna, od ktorého sa už len odraziť dá a dodnes som mala pocit, že som na veľmi, veľmi úspešnej ceste smerom nahor (hoci aj metódou dva kroky vpred, jeden vzad 😂). A vlastne stále ten pocit mám, a práve preto ma vnútorne tak rozhodilo poznanie, že stále smrť istým spôsobom vnímam ako vykúpenie; túto myšlienku som zvedomenú nemala. Ale dobre vedieť - viem, kam mi uniká množstvo energie a že len stačí vytiahnuť rukávy a troška na tom zapracovať 🙂

Práve preto mi robí veľmi dobre, že som, kde som a každá jedna skúsenosť ma posúva vpred. Čo vpred - nahor! 🙂

Ale zatiaľ si tento môj nový poznatok iba poliečujem. Inak - chýba mi v slovenčine slovo, ktoré by pôsobilo rovnako liečivo ako anglické slovo “healing”. Liečenie pôsobí tak tvrdo; healing, naopak, láskavo. A tak to, čo aktuálne robím, je “healing”. Liečim fakt, že napriek všetkému, čím som už prešla, som ešte aj v týchto dňoch pocítila, že by bolo pre mňa v istom zmysle jednoduchšie nebyť, ako byť. A robím to láskavo, nehnevám sa na to za seba, beriem to ako informáciu, že ešte potrebujem doplniť energiu, ešte potrebujem byť k sebe láskavejšia a ešte viac potrebujem žiť seba.

Prvou pomocou mi je klasicky hudba. Hudba, ktorá je celkovo pre mňa moc, moc dôležitá. Najmä tá, do ktorej sa viem celá ponoriť. A to až tak, že na pár minút pre mňa zmizne celý svet okolo Milujem z tohto dôvodu koncerty a verím, že ich budem(e) hojne navštevovať až do konca života.

Ale pre hlboký zážitok mi paradoxne úplne stačia aj koncerty na youtube, som schopná sa pre tú chvíľu do hudby ponoriť a precítiť tú energiu, ktorá tam koluje, aj na ďiaľku.

No a potom mám rada skladby, ktoré sú komplexné, mení sa im rytmus, gradujú, každé zaškrípanie struny gitary, či nejaký originálny sprievodný zvuk tam má svoje miesto; je v nich emócia, príbeh, cítim ich až kdesi vo vnútri v srdci; na chvíľku sa stávam hudbou a hudba sa stáva mnou - som tak kdesi v priestore v plnom prežívaní...

Aktuálne ma vylaďuje Emiliana Torrini a jej Birds:

“Let's stay awake
And listen to the dark
Before the birds
Before they all wake up

It's the ending of a play
And soon begins another
Hear the leaves applaud the wind

uuuuuu

See the sun come rising
And white winds start to fly
Like strings of pearls
In the fiery sky

I don't want to close my eyes
Don't want to leave the stage now
Hear, the leaves applaud our stay

uuuuuu

Lend me your wings
And teach me how to fly
Show me when it rains
The place you go to hide

N' the curtains draw again
N' bow another day and
the leaves applaud the wind

uuuuuu
Uuuuuu”

Klasicky si každý z nás môže vybrať a vysvetliť ktorýkoľvek verš a celý text tak, ako pocíti. Mňa zo slôh najviac chytili tieto dve:

“I don't want to close my eyes
Don't want to leave the stage now
Hear, the leaves applaud our stay”

(celú pieseň totiž vnímam ako vnútorný monológ človeka, ktorý sa snaží nejako spolunažívať so svojou depresiou a vyhraniť sa voči nej, v podstate ju utíšiť ako niečo, čo už viac nevníma ako neoddeliteľnú súčasť svojej osobnosti a charakteru 🙂 Nuž a život tohto človeka je poňatý ako divadelná hra - doteraz bola v hlavnej úlohe depresia a ešte sa jej z javiska nechce - a hoci sa opona smútku a temnoty dvíha, vtáčiky lákajú štebotom a príchuť radostného očakávania už preráža cez všetku tú melanchóliu… šum lístia, teda strachy človeka, ho ešte tak ľahko nechcú pustiť k prejaveniu sa)

a

“Lend me yours wings and teach me how to fly
Show me when it rains, the place you go to hide
And the curtains draw again and bow another day end
The leaves applaud the wind”

(na začiatku piesne vnímam, že človeku sa ešte vykročiť z tmy nechce, že ešte chce počkať, kým sa “vtáky zobudia”. Ale napokon požiada o krídla a hodiny lietania, s dôverou a opatrnosťou, nech si chvíľku polieta, kým sa nezačne ďalšia epizóda noci…)

Ísť nahor, letieť, kým má človek sily, aby prečkal ďalší prepad a nazbieral sily do ďalších vzlietaní; to nie je škrečkovo kolo, to je špirála, to je cesta, to je samotný zmysel života. Učiť sa a rásť.

A spomínané škripoty gitarových strún a štebot vtákov, krásny, originálny hlások, posolstvo a ten pokojný začiatok a silne vygradovaný záver; táto skladba má všetko, čo na hudbe milujem, čo ma prebúdza k životu ... A aha, o čo je ešte silnejšia v koncertnej verzii:

PS: Práve som zistila, že tour Depeche Mode, na ktorú sa na jar chystáme, má názov Memento mori. Doteraz som tomu neprikladala nejakú pozornosť, brala som to ako reakciu na májovú smrť ich člena, Andyho Fletchera. Ale tuším už začínam rozumieť pojmu synchronicita 😀