Každodennosť

Mama má blues

Prechádzam si svoj blog odhora až ku spodu a naspäť… Neveriacky civiem na dátum, ktorým sa mi kalendár smeje do tváre. Pozerám jedným očkom videá krasokorčuliarov na Olympiáde. Rovnako, ako som to robila štyri roky dozadu. Vtedy, pohltená vlastným rastom, pomaly sa mu otvárajúc (ako sa uvoľňovali opatrenia kvôli Covidu 19, Danielka mala o mesiac aj kúsok nastúpiť do škôlky a mne sa mali uvoľniť ruky aj energia, ktoré som plánovala vložiť do svojho podnikania), som nemala viac priestoru Olympiáde venovať.

Mala som iné plány.

A tie sa mi, rovnako ako miliónom ďalších ľudí, o pár týždňov úplne rozsypali.

Kým sa pohľad sveta upieral na športovcov v životnej forme a ten môj prevažne do môjho vnútra, sťahovali sa nad nami mračná, ktoré navždy zmenili naše svety.

Teda… budem hovoriť za seba :) Rozhodne zmenili ten môj svet. Drastickým spôsobom. Keď som pochopila, že ilúzia, že svet a ľudia kráčajú k jednote a spoločnému problému s klímou majú záujem čeliť vedno, je naozaj len ilúzia, ktorú som vnímala ako pravdu, poviem úprimne, že som sa zložila.

Prišla som o hnací motor. Moje najhlbšie hodnoty (a na to som prišla až oveľa neskôr) boli pošliapané. Nemala som silu bojovať, utiecť po pár dňoch nedávalo zmysel, a tak môj nervový systém zamrzol. Na dlhé mesiace. Doslova a do písmena.

Keď v roku 2022 zhasol olympijský oheň a ruské rakety zapálili Ukrajinu, v mojom srdci sa rozhorel hnev a život v mojom tele vyhasol.

Prvé tri dni sme si zbalili najpotrebnejšie veci, v duchu sa lúčili s čerstvo postaveným domom, plakala som vždy, keď sa ku mne prišla pritúliť moja mačka, lebo som vedela, že by s nami nevedela ísť (kam? Nevedeli sme.) a všetko v mojom vnútri plakalo aj vtedy, keď naše deti tancovali a užívali si život.

Po troch dňoch prišli prvé správy o ukrajinskej rezistencii. Postupne vytlačili nepriateľa v niektorých oblastiach späť za hranice. Oslavovala sa ukrajinská udatnosť, ja som plakala nad premárnenými životmi a každým novým ohňom, ktorý sa rozhorel, a ktorý je zdrojom oxidu uhličitého, ktorý nakláňa klimatickú rovnováhu neželaným smerom. Keď som počula húkať sanitku v našich uliciach, nadávalo mi zmysel zachraňovať jeden život tu, keď za našimi hranicami v húfoch umierali stovky, tisícky iných.

Posledný februárový deň oslavovala moja prvorodená 6 rokov. Tortu som piekla dva dni, vždy som na desať minút vstala, niečo urobila, potom začula lietadlo, chytila ma úzkosť, musela som si ľahnúť a na dve hodiny odplávala z reality do snov.

Takto sa to ťahalo mesiace. Reakcia môjho tela ma vydesila. Nemohla som jesť, v najhoršej fáze som vážila 45 kíl. A spomalila si rokmi vyladený metabolizmus.

Ach, áno, nemyslite si, že som si pri tom všetkom nehovorila, že čo bláznim, miliónom ľudí na svete je horšie, u nás je pokoj, front sa zastavil na Ukrajine, jar prichádza, slnko svieti, svet sa točí, život sa deje ďalej.

Pripadala som si úplne nepatrične a neskutočne slabá a labilná.

Chvíľu som si to dovolila, vlastne ani nebolo inej možnosti, pretože telo a nervová sústava si vypýtali absolútny reštart. Celý čas som myslela aj na svoj pekne rozbehnutý blog, v mysli som naň písala články o svojom prežívaní, zdieľala som s vami moje pocity. Avšak telo nespolupracovalo, prsty zdreveneli, postupne aj myšlienky zatíchli. Mala som pocit, že by som sa len opakovala, chcela som napísať článok o tom, ako som sa z toho dostala a vyšla z toho silnejšia, ale viete čo? Zatiaľ sa neudialo :) Žiadne návody pre vás nemám, tieto štyri roky boli pre mňa vnútorným bojom, moje videnie sveta a všetko, čomu som verila a kam som smerovala, všetky poznania, čo som nadobudla a hodnoty, na ktorých som stavala, sa zrútili a pochovali ma na spodku sutín môjho starého sveta.

A to fakt - tu by som napísala adjektívum od fakt škaredého slova - bolelo. Bolelo, bolelo, bolelo… a stále bolí. A preto o tom píšem. Obávam sa, že ak budem čakať na čas, až to budem mať spracované, taký čas pri smere, akým sa uberá náš svet, ani nemusí prísť.

Malé radosti zúfalej matky bol založený ako blog, v ktorom som zdieľala spôsob, akým držím pri živote svoju jasnú myseľ popri starostlivosti o malé deti. Tieto deti vedľa mňa ale tíško vyrástli, kým som sa prinavracala ku svojej každodennosti, respektíve životu, ktorý vládzem žiť. Štyri roky nám odišli. Navonok už fungujem, myslím, že deti nepostrádajú svoju matku, ale vnútorne svoj život ešte stále skladám. Verím, že na oveľa silnejších základoch, ako bol ten predtým.

Viete ako… Rome wasn´t built in a day :) A aj tak padol 🙂

Takto.

Malé radosti mi v týchto rokoch pomáhali ako nikdy predtým. Nikde ale nie je napísané, že sa s vami nemôžem podeliť aj o tie ťažšie prežívania. A posledné roky definovali moje pocity najmä dva: strach a prázdno. Neochvejne sa vracali a sporadicky sa stále vracajú, nech robím čokoľvek.

Dnes mi ale s piesňou C.W. Stonekinga “Mama Got The Blues” došlo, že aj mamy majú nárok na svoje blues, keď sa cítia beznádejne. Hoci aj štyri roky 🙂 A možno aj viac.

Ale aby som nebola až tak pesimistická… Stalo sa medzitým aj veľa, veľa dobrého. Napríklad som ukončila koučovací výcvik Ikigai´s a vďaka tomu sa naučila intenzívnejšie vyhľadávať a prežívať malé radosti. Uvedomila som si vďaka nemu aj to, prečo so mnou vojna v susednej krajine (v Európe) tak zamávala, čo sú moje hodnoty a prečo je dôležité si nový život stavať na ich pevnom základe. Absolvovala som aj základný výcvik v NLP koučovaní a zistila, že meniť nervovú sústavu umelo mi až tak nesedí. Absolvovala som Somatickú cestu a naučila som sa upokojiť svoju nervovú sústavu, keď ide do úzkosti či paniky a vďaka tomu to viem naučiť aj iných ľudí, ktorí to potrebujú. Odkoučovala som klientov a dostala nádherné spätné väzby. Našla som si prácu na pol úväzku v lekárni s úžasnou šéfkou a kolegyňou, hoci mi bolo hovorené, že sa nič také nepodarí. Vďaka tomu stíham a vládzem starostlivosť o moje dievčatá, aj pomaličky pracovať na mojom sne, stať sa koučkou a pomáhať ľudí smerovať na ich miesto, pretože verím, že vo svete, kde je veľa ľudí na svojom mieste, je menej nespokojných a frustrovaných ľudí, a tým pádom menej podpory pre neslobodu, autoritárske režimy a hlavne menej vojen. Spoluviedla som mentoring a trávila veľa času so svojou rodinou.

Nebudem vám klamať. Vždy, keď nad nami preletí dopravné lietadlo, alebo vojenský vrtuľník, zovrie mi srdce a pocítim slabosť v končatinách. Neviem, či toto niekedy prejde, možno to už vždy bude moje súkromné materské blues.

A človek nikdy nevie, čo nás ešte čaká.

Ale sme tu. Jar prichádza, slnko svieti, svet sa točí, život sa deje ďalej. So všetkými jeho nástrahami aj krásami. Verím však, že vo svete, kde je viac ľudí na svojom mieste, je menej strachu, neprávností a viac pokoja, lásky.

Ak náhodou máte pocit, že svoje miesto ešte hľadáte, možno je práve teraz najvyšší čas vydať sa na cestu. Sami, alebo so sprievodom. Z miesta, kam patríme, toho vieme svetu poskytnúť viac, než si vieme predstaviť :)