Každodennosť

Keď sa šťastie hrá na Judáša (a my mu uveríme)

Dlho, dlho čakám na moment, keď budem mať jasno. Keď sa vo mne veci usadia, moje myšlienky budú mať hlavu a pätu... a ja si poviem: „Tak. Teraz idem písať.“

Ale nič také sa nedeje.

Roky sa také nedeje.

A môj srdcový blog tu zapadá prachom :-/

Ja medzitým horúci čaj prekladám kávou, odprevádzam deti do školy a škôlky, varím a vkladám kopu síl do role matky a manželky, vytváram si pritom chvíľky pre seba, chodím do práce, pracujem v záhrade, vyhľadávam malé či väčšie radosti, púšťam, čo mi neslúži a skrátka - vyhľadávam podnety pre články.

Ale nestalo sa. Ani keď som pozerala do stropu, do steny, do seba... nenašla som nič, len také tiché nič-čo-nie-je-ničím.

A tak som nepísala. Lebo veď… kto som ja, aby som písala, keď nemám tému a odpovede? Vraj treba zdieľať výsledok, nie proces.

No čo ak je toto presne to, čo mám robiť? Hovoriť aj o takýchto obdobiach. Nie len o fázach, keď už viem. Ale aj o tých, keď neviem... keď len tak sedím v procese a neviem, čo bude, len viem, že niečo ešte chcem.

Nechápte ma zle - ja si uvedomujem, že aj v tom mlčaní sa vo mne deje príbeh. Nie je o výhrach. Nie je o prelomoch. Je o pohybe, ktorý nevidno. O prázdne, ktoré neodchádza. O túžbe po iskre, ktorá zatiaľ neprichádza… A hoci cítim, že ju mám nadosah, pripúšťam si už aj možnosť, že ani nepríde, minimálne dovtedy, kým si budem sama stáť v ceste.

Nedávno sme konečne po rokoch s deťmi navštívili obecnú knižnicu - rozhýbal nás až protest obecnej knihovníčky, ktorej práca a získané granty sa tu roky brali za samozrejmosť a keď si dovolila vypýtať si začiatkom roka za odvedenú prácu aspoň nejakú energiu naspäť vo forme symbolickej finančnej odmeny, narazila na zastupiteľskú stenu - nedá sa, nie sú prostriedky,... Ona knižnicu následne neotvorila a v jej rozhodnutí ju podporili aj obyvatelia obce, ktorí dovtedy absolútne netušili, že tu takýto problém je a knižnicu vnímali ako tichú istotu, ktorá tu bude navždy a návštevu odkladali na niekedy potom, pretože vždy bolo niečo súrnejšie. Áno, správne rozumiete, píšem aj o nás :) Bolo mi veľmi ľúto, že možno o knižnicu prídeme a “niekedy potom” ani nemusí nastať, a tak akonáhle sa problém ako zázrakom vyriešil a knižnica znovu otvorila svoje brány, nadšene sme do nej naklusali pri prvej príležitosti 🙂

Do oka mi tam padla kniha Dobrá správa o úzkosti od Andersa Hansena. Trošku ma pri čítaní v mojom tichu pošteklila. Mozog vraj neustále porovnáva realitu s očakávaním. A keď sa tie dva svety rozchádzajú, vyhodnotí to ako problém. Nespokojnosť. Niečo „zle“. Ale čo ak nie je nič zle? Čo ak len... žijeme?

Náš život sa, ako Anders Hansen píše, skladá z nekonečného množstva malých a veľkých momentov porovnávania. Mozog totiž nečaká na to, čo sa má stať, ale snaží sa predvídať, čo sa stane. Následne porovnáva predpovede s tým, čo sa deje v skutočnosti - a keď sa očakávania zhodujú s realitou, nereagujeme; no keď je niečo inak, ako sme očakávali, pozastavíme sa nad tým.

Rovnako tak je to aj základom pocitu šťastia. Keďže sme sa vyvinuli tak, aby sme všetky zážitky porovnávali s našimi očakávaniami, mali by sme zvážiť prestať hľadať šťastie. Pocity pohody a šťastia sú totiž prechodné a spĺňajú “len” svoju najdôležitejšiu úlohu, a to motivovať nás k činnosti. Mozog neustále mení náš emocionálny stav na základe informácií, ktoré dostáva z nášho tela a od okolia. Očakávať, že mozog sa natrvalo zasekne v stave pozitívnych emócií, je absolútne nerealistické.

Emócia šťastia je rozhodne veľmi príjemná pre naše prežívanie. Tento fakt je zneužívaný rôznymi reklamnými spoločnosťami - podprahovo do nás sejú nerealistické posolstvá, ako že šťastie je niečo, čo si sami vyberáme, alebo že šťastní nielen môžeme byť, ale aj by sme mali byť. Že je to nekonečne dlhý rad radostných okamihov, ktoré si sami vyberáme. A že ak sa necítime byť štastní, chyba je niekde v nás a treba ju naprávať.

Náš mozog teda porovnáva naše subjektívne zážitky so stavom, ktorý reálne nie je dosiahnuteľný. Je to v podstate niečo ako celospoločenská zrada, ktorú denne na sebe dopúšťame. Nepretržitý pocit šťastia nie je pre človeka prirodzeným stavom. Ak na sociálnych sieťach pozorujeme zdanlivo šťastných, krásnych, spokojných ľudí na tropických plážach, bude mať náš mozog nerealisticky vysoké očakávania o tom, ako by sme sa mali cítiť. A naše telo a vnútro logicky nie je schopné žiť podľa týchto očakávaní. To samozrejme vyúsťuje do sklamania a môže napokon viesť k pocitu nešťastia.

Hmmm. Čo ak som len uverila predstave, že šťastie musí byť trvalé? Že musí byť hmatateľné, fotogenické, zdieľateľné? A keď ho necítim, som niečo ako pokazená?

Nie, nie som. Len ho aktuálne necítim.

A možno ho necítim práve vtedy, keď ho najviac hľadám.

Stále viac prichádzam na to, že urobiť zo šťastia svoju hodnotu a akýsi zmysel života, nebol najleší nápad. Naháňať sa za šťastím znamená odháňať ho od seba. Šťastie neznamená neustály pocit spokojnosti, ani snahu zbaviť sa všetkého, čo vzbudzuje nepríjemné pocity. Najvýstižnejšou definíciou šťastia sa mi napokon zdá byť, že ide o kombináciu pozitívnych zážitkov a hlbší pohľad do seba samého. Pohľad na to, v čom sme dobrí a ako vieme našimi schopnosťami pomôcť sebe aj druhým a vďaka tomu sa stávame súčasťou niečoho väčšieho ako my. Väčšina z nás nachádza šťastie nie príchodom do cieľa, ale uvedomením, že sme na ceste za niečím, čo nás presahuje.

Šťastie nie je cieľ, ale je súčasťou širšieho kontextu. Prichádza, keď si uvedomíme, čo je v živote dôležité a konáme v súlade s tým. Keď sme súčasťou niečoho zmysluplného pre nás aj pre druhých. Je to “len” vedľajší produkt a vzniká vtedy, keď naň prestaneme myslieť a namiesto toho sa sústredíme na to, čo považujeme za zmysluplné.

Týmto zakončím moje zdieľanie – nedokonalé, neisté, ale úprimné – nech sa stane mostom. Medzi tichom a zmyslom. Medzi mnou a tým, čo ešte nemám hotové, a tým, čo niekto iný možno tiež práve žije.

A možno... tak trochu pre túto chvíľu cítim, že sa šťastie vkráda. Nie ako slnko, ktoré osvetlí celý svet. Ale ako drobný lúč, čo zjari na chvíľku prehrieva našu nevykúrenú obývačku a naša mačka to vždy s radosťou využije, spokojne sa naň natiahne a v mieri zaspí.

Ďakujem opäť raz hudbe, že aj vďaka nej a v jej sprievode som si dokázala ako-tak sformulovať pocity do viet. Tentoraz to bola moja naj-naj-najobľúbenejšia skladba od The Verve - Judas.

Feelings
Only feelings
Just let 'em, let 'em go
Feelings
Only feelings
Just worthless, so I let 'em go
New York, I was Judas
She said 'A latte, double shot for Judas'
Cry for the things that happen, people need to know
And for a dream to happen
You gotta let it go, gotta let it go
Gotta let it go, gotta let it go aha
Gotta let it go
You let it go
You let it go
But there must be
Some answer
I keep seeking, cause I gotta know
We are numbered, and we are labeled
Do we ever, break our home
I knew it, before you said it
There's no need for, need to wait
Need to wait
You let it go
I'm running
In the sky
Slipping round
Hold me up high
I I I, high high high
High, high, high
Woohoo
Still holding on, you know the dreams have just begun
The dream's just begun
The dream's just begun
I know you're still holding on
Because the dream has just begun

Pocity, pocity… treba ich len pustiť… Aby sa sen mohol stať skutočnosťou, treba to len pustiť… Pusti to ♥