Malé radosti

… (ďalší) utečenec… Môj ty bože!

K napísaniu tohto článku ma okrem mojej malej radosti doviedol aj môj malý smútok, sklamanie, či až hnev na spoločnosť, ktorej v poslednom čase akoby ubúdalo z ľudskosti… Alebo som tomu do roku 2015 iba nevenovala pozornosť :-) Ľahko sa mohlo stať, v detstve a dospievaní sú v jej centre ooooveľa (ne)podstatnejšie veci! :-) Ale keď sa to tak vezme, spoločnosť tú ľudskosť v podstate aj tak nikdy nemala nejako výrazne vyvinutú.

História je tomu svedkom a dôkazom.

A hoci sa snažím, ako viem, vedome hľadať na živote a žití to pekné, dušu pohládzajúce, občas ešte stále dôjde u mňa k väčšiemu, či menšiemu prepadu, ktorý vie byť spôsobený tými najzvláštnejšími spúšťačmi. (Inak po čase som sa svoje prepady naučila prijímať a milovať, každý jeden pre mňa znamenal nové uvedomenie o mne samej a posun vpred zo stagnácie, ale o tom možno niekedy nabudúce :-)).

V týchto dňoch bola napríklad oným zvláštnym spúšťačom táto skladbička:

Nie je úžasná? Vznikla – ako inak – vo Veľkej Británii a verejnosti bola predstavená v roku 2003 na druhom štúdiovom albume Laughter Through Tears skupiny Oi va voi. Nepoznám veľmi tvorbu tejto formácie a všetko, čo o nich viem, som sa dočítala len na Wikipédii, nešla som do hĺbky. Čo by som v krátkosti vypichla, je zvuk huslí a dychových nástrojov, ktorého exotický pocit ma pritiahol k môjmu mužovi do pracovne, keď mu skladba asi pred rokom práve hrala. Znelo mi to blízkovýchodne a zachytené slová ku koncu skladby “another refugee” môj pocit len umocňovali. Po chvíľke googlenia som pripustila, že ok, aj židovský zvuk to môže byť :-) Lebo je to tak, Oi va voi má židovské korene a aj názov pochádza z hebrejčiny a znamené niečo ako “Oh my gosh”, čiže vo voľnom preklade môj ty Bože.

Okrem toho som si na prvé počutie myslela si, že skladba je aktuálna, maximálne tak 5 rokov stará.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že ona je ešte staršia. A toto zistenie ma priviedlo k teórii, že moja pozornosť bola do roku 2015 predsalen asi “len” obrátená inam. A k pocitu prepadu zo stavu empatie v našej spoločnosti.

„You ask me
Why it is I come to you
When someone else is just as good
I asked them but they said the same
Didn't even ask my name

Explain to me
Just what it is you stand to lose
Spend a minute in my shoes
Don't it feel like you've paid your dues
Already

I'll show you
That all our fates are so entwined
Don't lose your faith in humankind
Just don't forget my state of mind
Is fragile

Together
We can enjoy the taste of dignity
As long as you believe in me
I'll show you my reality
I've seen a few

You ask me
Why it is I come to you
When someone else is just as good
I asked them but they said the same
Didn't even ask my name

Another refugee“

Čo som robila v roku 2015? Čo mi ako prvé v súvislosti s týmto rokom je, že som čakala Ivanku a na sklonku toho leta sme boli v chorvátskej Pule na koncerte Davida Gilmoura. Bolo to perfektné, hoci sme tam šli s jemne zmiešanými pocitmi. Bolo horúce leto a ja som ho celé prepracovala a preležala na striedačku, mala som neskutočné nevoľnosti z tehotenstva, ale aj z celej tej vlny antipatie a odstrihnutia od ľudskosti, ktorá sa zdvihla s utečeneckou krízou, ktorou žila celá EÚ. Akoby ani nešlo o ľudí s menami, príbehom, rodinami, starosťami a radosťami. Len bezmenná masa, zbytočné existencie.

“I asked them but they said the same
Didn't even ask my name“

Bolo to všade a bolo to veľmi aktuálne. A hoci mi more a zmena vzduchu trochu pomohli, vo mne to zanechalo veľkú stopu. A vždy, keď vidím seriál, alebo čítam knihu s tématikou utečencov a ich životov v pôvodnej domovine a v novej domovine, nezaobíde sa to z mojej strany bez sĺz, prípadne ich ani nezvládnem dopozerať. A snažím sa len vedome poslúchnuť radu: “Don't lose your faith in humankind“. :-)

Nejdem to viac rozoberať, táto stránka chce byť najmä o radostiach, hoci pravdou je, že často sú to aj také tie zúfalé radosti, ktoré znamenajú ten prvý povestný stupienok na ceste k radosti skutočnej. A čo si budeme navrávať - smútok a nepríjemné pocity k životu patria, bez nich by nebol úplný a je dôležité vedieť, ako sa s nimi vyrovnať.

Mne s tým často pomáha aj hudba. A čím geniálnejšia, tým silnejšie sa dotkne mojej duše a ona z nej načerpá silu na ďalšiu svoju cestu za radosťou :-) Nuž a tu prichádzame k pointe dnešného článku. Som vďačná za mnohých, mnohých utečencov, ktorí (aj) hudobne obohacujú kultúru Európy, či Ameriky, „západného sveta“, lebo sa tak deje len vďaka tomu, že buď oni, alebo častejšie ich rodičia urobili ťažké rozhodnutie opustiť domov a podnikli strastiplnú cestu za vidinou lepšieho života, ak už nie pre nich, tak pre ich deti. Bez akejkoľvek garancie, že sa naplní.

Vďaka.

Vďaka aj za túto skladbu. A za mnohé iné, ktoré mi ešte obohacujú každodennosť, a ktoré sa ešte chystám s vami pozdieľať v tomto pre mňa milom priestore. A vďaka aj za live verziu skladby Refugee od Oi va voi z roku 2018, ktorá je neuveriteľne kvalitne hudobne vystavaná, hudobníkmi krásne emocionálne prežitá; je jasné, že si uvedomujú jej posolstvo, ktoré nestratilo na aktuálnosti, ale, naopak, čím ďalej, tým viac naberá na naliehavosti. Huslistka Anna Phoebe, bubeníci Josh Breslaw a Moshik Kop, gitarista John Matts, basgitaristka Beth Leondaritis, klarinetista Steve Levi, trubkár David Orchant. Pozrite sa im do tvárí. Majú mená. Speváčka Zohara Niddam, aha, ako dáva svojím prejavom hĺbku každému veršu. Neskutočne počin predčí štúdiovú nahrávku vo všetkých smeroch. Vyzrela aj rozšírením textu medzi prvou a pôvodnou druhou slohou:

“Believe me
my motivation only good
I´m dying to be understood
I´ll prove it to you if I could
please believe me.”

Zvládnete si to pozrieť len raz, alebo si to budete ako my púšťať dokola a sledovať pri tom tú energiu na pódiu? ♥